Vítame Vás v našom internetovom obchode!

Vízie od Boha

Hildegarda vo svojich spisoch uvádza, že prvé vízie od Boha mala už ako trojročná. Bola schopná vidieť to, čo väčšine bolo skryté vrátane budúcnosti. Jej videnia boli také presvedčivé, že ju nazývali Sybilou z Porýnia.

Keď mala osem rokov, rodičia ju odviedli do pustovne na Disibodenbergu ku grófke Jutte von Sponheim. Jutta bola veľkým vzorom pre Hildegardu. V dobe zakladania pustovne a kláštora poprosili Juttu Hildegardiny rodičia, aby tam prijala aj ich dcéru aby tak naplnili sľub, ktorý dali v štyridsiaty deň po narodení, zasvätiť Hildegardu Bohu. Hildegarda vstúpila na Disibodenberg na sviatok všetkých svätých v roku 1106. V roku 1136 Jutta ochorela a zomrela. Bola pochovaná v kaplnke Panny Márie. Po pohrebe sa rehoľníčky zišli, aby si na miesto predstavenej vyvolili novú opátku. Sestry sa rozhodli pre Hildegardu. Tušila, a čoskoro sa to aj potvrdilo jej videniami a skutočnosťami, že ju čakajú mnohé úlohy. Naviac ochorela. Bola to vážna choroba, keď nemohla chodiť, ale zázračne vyzdravela, keď sa ešte vo väčšej pokore podriadila Božiemu prianiu. Svoje vízie a zjavenia zaznamenávala v spisoch.

Správy o kláštore sa šírili po krajine. Hovorilo sa o nej vo Falcku, Porýní a inde. To malo vplyv, že mnohé dcéry vážených šľachticov, rytierov a grófov z okolia sa rozhodli vstúpiť do kláštora aby pod vedením Hildegardy napredovali vo svätosti života. Vzhľadom k nedostatku miesta a na základe vízií založila Hildegarda nový kláštor v Rupersbergu. Za miesto stavby určila strmý vrch nad sútokom rieky Nahy a Rýna. Na tomto mieste stál totiž v ruinách opustený a schátralý kostolík sv. Ruperta. Sestra Richarda, ktorá bola na rekognoskácii miesta neprejavila veľké nadšenia nad rozhodnutím, že tu bude postavený kláštor. Terén bol plný divo rastúcich kríkov, bodliakov a vysokej trávy, ale rozhodnutie Hildegardy bolo však neoblomné a sama krajinská grófka Richarda zo Stade neváhala odcválať na koni do Mohuče a vybaviť u arcibiskupa súhlas na zriadenie nového kláštora.

A tak sa na spustnutom vrchu začali diať veľké zmeny. Skupiny robotníkov zo sídiel z údolí Rýna a Nahe prichádzali a klčovali kríky, ničili burinu, upravovali terén a začali so stavbou. Pred Vianocami 1147 sa Hildegarda i sestry pripravili na presťahovanie. Ťažko sa lúčili s kostolom, kláštorom a s hrobom zakladateľky pustovne a kláštora, Jutty. Tak začala nová kapitola i v živote Hildegardy, všetko v súzvuku s poslaním, ktoré mala vytýčené a ktoré plnila.

Hildegarda si vedela poradiť v najrôznejších situáciách. Osvojila si liečenie telesne i duševne chorých, a tak sa jej dobrá povesť šírilana Porýní, ale aj v iných krajoch. Do kláštora na vrchu sv. Ruperta putovali ľudia zďaleka, aby videli vzácnu, múdru a láskavú ženu a opátku. Životopisci uvádzajú, že za ňou prichádzali celé zástupy. Vždy si našla pre prosebníkov čas a na základe svojich bohatých skúseností udeľovala lekárske rady a dávala recepty. Prichádzali aj neveriaci, často aj židia a ona ich všetkých obracala ku Kristovi. Ale o radu ju prosili aj duchovní predstavení, opáti a abatyše. S tými si väčšinou vymieňala listy.

Jej vízie a názory ovplyvnili do značnej miery aj cisára Friedricha Barbarossu. Dá sa povedať, že zasahovala ako do cirkevného tak aj do politického života. Stala sa tiež uznávanou spisovateľkou a jej spisy ukazovali cesty k Bohu.

Životopis  |  Spisy naplnené božou vôľou  |  Na sklonku života